MINERÁL.CZ

Na sklonku doby kamennej a začiatkom doby bronzovej sa objavujú kovy a aj surovina používaná výhradne k ozdobným účelom, napr. jantár. V nastupujúcej dobe železnej a najmä v dobe rímskej sa škála k ozdobým účelom používaných materiálov, najmä však farebných minerálov, rozširuje. Známe sú už šperky napr. z krištáľu, karneolu, ónyxu, ametystu, fluoritu ai. Rozvíjali sa obchodné ale aj výmenné kontakty, navzájom boli vymieňané organické materiály (hodváb, korenie, vzácne drevá, slonovina) a z anorganických to boli drahé a šperkové kamene. Záujem o drahé a šperkové kamene mali vladári, náčelníci, rôzni panovníci, vysokí hodnostári, tiež alchymisti, myslitelia a liečitelia.

Drahé a šperkové kamene sú jedným z materiálov, ktorými sa zaoberá gemológia. Uvedený „odbor“ vznikol na základe požiadaviek praktikov (spracovateľov, obchodníkov a užívateľov minerálov a hornín výlučne pre ozdobné účely). Nemožno preto uprednostniť jedinú vetvu (geologické vedy) nad ostatnými. Gemológia vznikla s praktickým cieľom (2. pol. 19. stor. a začiatkom 20. stor.); mala zabrániť chybám a podvodom pri spracovaní a obchodovaní s ozdobnými kameňmi. Existujú preto niekoľko užívateľov drahých a šperkových materiálov: výtvarníci, šperkári, technológovia, brusiči, obchodníci a ich zákazníci, prospektori a tiež baníci.

Vzhľadom k veľkej látkovej rozmanitosti drahých a šperkových kameňov sa doposiaľ nepodarilo vytvoriť jednotný systém ich klasifikácie. Z historických prác sa dozvedáme, že pomerne presné opisy fyzikálnych vlastností minerálov, ako tvrdosť a hustotu, uvádzal už Al-Biruni (žil v rokoch 942-1048). K opisom ozdobných minerálov sa v staroveku i stredoveku pristupovalo nielen z pohľadu prírodovedeckého, ale aj nábožensky mystického (kameňom sa prisudzovala kúzelná moc a liečivé účinky). Prírodovedné práce (napr. Plínius alebo neskôr Agricola či Boetius de Boot) možno ozačit za opisne analytické.

Spočiatku bolo pre ozdobné účely a vyjadrenie spoločenskej prestíže používané len obmedzené množstvo minerálov a obchodníci ani prírodovedci nemali problém s ich určením a zatriedením. S „proletarizáciou“ používania šperkov a šatových a telových ozdôb, začalo narastanie ozdobných materiálov - k prírodným (minerálom) sa pridali aj syntetizované látky. To viedlo k úsiliu všetky tieto materiály systémovo triediť. V tejto snahe, ktorá sa prejavila takmer po celom svete, vznikali rozdiely medzi jednotlivými národnými školami.

Základnú klasifikáciu ozdobých kameňov uviedol v roku 1860 Kluge. Problém riešil na základe obchodného prístupu. Kamene rozdelil na drahokamy a polodrahokamy. Včas sa ukázalo, že táto klasifikácia neumožňuje zaradiť niektoré používané suroviny, preto nasledovali ďalšie pokusy. Ukázalo sa, že ozdobné materiály sú natoľko rôznorodé, že ich nemožno triediť podľa chemického zloženia alebo štruktúry. Klasický mineralogický systém je univerzálny iba pre kryštalické, jednoznačne chemicky definované látky (prírodné aj syntetizované prvky a zlúčeniny). Pre ostatné ozdobné materiály, ako napr. perly, koraly ai. sa použiť nedá.

Nemecká škola vychádzala z jediného skutočného exaktného článku definície, z tvrdosti. Systém začínal diamantom, nasledovali mäkkšie materiály, ďalej bol zachovaný klasický mineralogický systém. Podobne bola systematika dovtedy uvádzaných drahých kameňov prepracovaná ruskou a neskôr sovietskou školou, predovšetkým A. E. Fersmanom.

V súčasnosti upravili túto systematiku ďalší ruskí bádatelia napr. E. J. Kievlenko (1973), V. P. Petrov (1973) a Solodovova (1986).

Fersman v roku 1948 delil drahé kamene na:

a) šperkárske (šperkové), používané k fazetovaniu a muglovaniu, ktoré ďalej delil podľa vzácnosti na: a) drahokamy, (diamant, smaragd, rubín, zafír, alexandrit, spinel a drahý opál a im rovnocenné kamene), polodrahokamy (diamantoid, akvamarín, ametyst, rubelit, chryzolit, topás, zirkón, chrómdiopsid, uvarovit, pyrop, almandín a niektoré nepriehľadné kamene napr. tyrkys) a na ostatné - záhneda, krištáľ, jantár, malachit, lazurit, achát, obecný opál, jaspis ai. Nevýhodou tohoto systému bolo, že jednotlivé odrody jedného a toho istého minerálu (napr. berylu, kremeňa) sa dostali do rôznych tried.

b) kamene pre glyptiku a výrobu ozdobných predmetov,

c) dekoračné a obkladové kamene

Často sa používala a používa aj klasifikácia ruskej školy. Klasickí mineralógovia dnes presadzujú dôsledne, ale bohužiaľ márne, systém mineralogický, aj keď je pre charakterizovanie celej škály šperkových kameňov nepoužiteľný. Nepodarilo sa totiž stanoviť exaktnú hranicu medzi drahokamami, polodrahokamami a ozdobnými kameňmi. Medzi šperkové kamene patria aj vybrané časti hornín, ktoré mineralogický systém nie je schopný zaradiť a tiež iné materiály napr. jantár, korál, perla, korál ai.

Striktná charakteristika, ktorá ostrou hranicou oddeľuje dve skupiny kameňov v gemologickom systéme na: a) drahokamy a b) poldrahokamy. Dnes, už pri poznaní množstva zaujímavých nerastov, ktoré vďaka svojim vlastnostiam či štruktúre sú vhodné k akémukoľvek opracovaniu a osadeniu do šperku alebo umeleckého predmetu, sa už nepoužíva (Mrázek 1996).

J. Žežulka (1976) v priebehu výskumnej úlohy: Československé drahé a ozdobné kamene uviedol, že: „citlivý spôsob spracovania kameňa (drahého alebo šperkového či inak ozdobného) umožňoval špecifické vlastnosti prírodnej suroviny, poskytnúť nové možnosti rozšírenia známych i neznámych prírodných surovín. Brusiči, šperkári a umeleckí výtvarníci by mali hľadať pre tieto kamene nové možnosti uplatnenia, obohatenia a zvýšenie hodnôt, ktoré tieto kamene majú“.

V roku 1987 bola publikovaná klasifikácia R. Ďuďu, vzťahujúca sa na slovenské kamene, ktoré autor delí na nasledujúce skupiny: šperkové kamene, šperkovo-ozdobné, ozdobné a raritné. K tomu uvádza: „že v súčasnej dobe z okolo 3000 známych minerálnych druhov sa asi 250 využíva ako drahé kamene a najmenej toľko ako ozdobné kamene. Pri vyhľadávaní a prognóznom posúdení výskytov drahých a ozdobných kameňov má dôležitú úlohu poznanie ich gemologických vlastností a možností ich vzniku“.

Na základe rozširujúceho množstva (počtu) šperkových kameňov, dochádza k opakovaným pokusom o znovuzavedenie a používanie názvu drahé kamene.

Ďuďa a Rejl (1999) uvádzajú: „do skupiny "drahé kamene" boli zaradené všetky minerály, horniny alebo organické substancie, z ktorých sa dá zhotoviť brúsený kameň pre šperkárske alebo zberateľské účely, alebo ho možno použiť v šperku v prírodnom stave, ďalej k výrobe dekoračných predmetov, mozaík, umeleckých výrobkov a pod.“ Táto snaha klasických mineralógov ale nemá podporu u obchodníkov ani spracovateľov. Tí uprednostňujú technologické vlastnosti, na ktorých je závislá aj hodnota šperkových kameňov. Klasifikáciu šperkových kameňov podľa ich technologických vlastností uvádza Turnovec (1986). Pri vlastnom opracovaní prírodných aj syntetických materiálov sa totiž ukazuje, že pre členenie šperkových surovín je možné využiť tiež technologické kritéria.

Hlavné vlastnosti šperkových kameňov, ktoré sa prejavujú v priebehu ich opracovania sú základnými kritériami pre ich klasifikáciu, sú to: tvrdosť, hmotnosť, štiepateľnosť a odlučnosť, priehľadnosť a nepriehľadnosť a poslednou je homogenita fyzikálnych vlastností. Uvádzame príklady klasifikácie podle Turnovca z roku 1986:

V rámci jednotlivých tried sa delia minerály na transparentné a nepriehľadné, každá z týchto skupín na celistvé, štiepateľné alebo s odlučnosťou.

Vychádzať pri tvorbe klasifikácie z jednotlivých skupín by bolo neprehľadné. Neprehľadné by boli aj snahy usporiadať šperkové kamene podľa ich trhovej ceny/hodnoty. Najstaršie delenie už dávno nevyjadruje súčasnú situáciu.

V gemologických prácach talianskych gemológov sa uvádza iba zoznam materiálov (prírodnín a syntéz) v abecednom poradí. Poľský gemológ Lapot (1999) uvádza mineralogické i technologické delenie gemologických materiálov: Talianska gemologička Ionescu (2002) gemologické materiály zostavila do troch tradicných skupín (drahokamy – polodrahokamy a ostatní ozdobné kamene). Illášová, Turnovec (2004) v učebných osnovách Úvod do gemológie uvádzajú 6 skupín, ktorých charakteristika je uvedená v závere príspevku:

1. Minerály - šperkovo využiteľné prírodné minerály (diamant, rubín,…)

2. Horniny - šperkovo využiteľné časti/partie hornín (porcelanity, …)

3. Anorganické zlúčeniny, ktoré môžu ale aj nemusia mať prírodné analógie (syntetické materiály, napr. syntetický korund, syntetický spinel, ....)

4. Prírodné a umelé sklá

5. Organické látky - šperkovo využiteľné prírodné organické látky (jantár, perla,.)

6. Umelé hmoty

Gemologická terminológia sa stále ešte vyvíja. Najaktívnejšia a k nám najbližšia je v tomto medzinárodná organizácia CIBJO (Confédération Internationale de la Bijouterie, Joaillerie, Orféevreie, des Diamants, Perles et Pierres), ktorá predstavuje Medzinárodné združenie pre šperk, strieborný tovar, diamanty, perly a farebné kamene. Organizácia sa delí na sekcie: výrobnú, veľkoobchodnú, materiálovú (diamanty, farebné kamene a perly), maloobchodnú.

Ako drahý a šperkový kameň sa v gemológii označuje iba opracovaný materiál resp. materiál v prírodnom stave upravený resp. pripravený na osadenie do šperku.

Z uvedeného vyplýva, že ak sa bude naďalej používať názov šperkové materiály, zahŕňa už anorganické materiály (minerály a horniny), organické materiály – koral, perla, perleť,… syntézy, sklá, umelé hmoty. S takýmito materiálmi sa totiž stretávame v súčasnej gemológii, kedy na trh s minerálmi vstupujú aj ich napodobeniny, imitácie.

Gemológia sa vyvíjala v rôznych pracovných prostrediach, jej terminológia nie je preto ešte celkom ustálená. Existujú doteraz rozdiely medzi jednotlivými záujmovými skupinami. Odlišná je terminológia úzko odborná (znalecká), výrobná a konečne obchodná. Pre štúdium má hlavný význam znalecká terminológia, ktorú presadzujú znalecké ústavy. Delí sa na: všeobecnú (charakterizuje parametre šperkových (a rôznych ozdobných) kameňov, metódy ich určovania a oceňovania, spôsoby ich opracovania a obchodné podmienky), systematickú (ide vlastne o prehľad prírodných aj syntetických materiálov využívaných pre ozdobné účely). Stále sú pokusy o systematické členenie heterogénnej skupiny, ktorej sú ozdobné materiály súčasťou, využívané sú mineralogické a petrologické poznatky. Niekedy sa však vytráca to, že tu patria aj charakteristiky všetkých druhov a foriem opracovania. Ďalšou je technologická gemológia (jedna časť sa zaoberá identifikáciou jednotlivých druhov materiálov a vývojom identifikačných metód a prístrojov (hlavný dôraz sa kladie na metódy a prístroje umožňujúce určiť skúmané látky bez ich deštrukcie). Druhá část opisuje a vyvíja metódy úprav, opracovania, zušľachťovania a v neposlednom rade aj syntetizácie analógov prírodných materiálov, prípadne vývoj celkom nových materiálov využitelných pre ozdobné účely. Poslednou je ekonomická (hlavnou náplňou je hodnotové oceňovanie, teda znalecká činnosť. Patrí sem ale aj stratégia obchodovania a ťažby – vzorom na tomto poli je spoločnosť De Beers, zaoberajúca sa tažbou a distribúciou diamantov.

Šperkovými materiálmi v gemológii môžu byť:

1. Prírodné kryštalické látky – minerály

Ide o kryštalované alebo kryštalické anorganické látky (prvky a najrôznejšie zlúčeniny), chemicky i štruktúrne rovnorodé, ktoré vznikajú v prírode. Okrem chemického zloženia sú charakterizované tiež vnútornou štruktúrou, na ktorej sú závislé všetky fyzikálne vlastnosti. Chemické zloženie a štruktúra sú hlavnými identifikačnými znakmi. O rozdelení na prvky cez sulfidy, oxidy až po silikáty a ďalšie zložité zlúčeniny sa dozvieme v rámci kapitoly o snahách vytvoriť klasifikačný systém šperkových kameňov. Minerály je možné charakterizovať – chemicky určiť a nazvať podľa mineralogicky platného systému.

2. Prírodné zmesy látok – horniny

Ide vlastne o prírodné zmesy minerálov kryštalizujúce súčasne alebo postupne, príp. o druhotne spevnené úlomky, ktoré vytvárajú horninu. Podľa vzniku v prírode poznáme tri základné druhy hornín:
a) magmatické
b) sedimentárne
c) metamorfované

Z pohľadu tvarovania a povrchovej úpravy sa na výrobu ozdobných a šperkových predmetov používali iba niektoré resp. iba vhodné časti/partie zvláštne svojou štruktúrou v rámci jednej horniny. Napr. unakit, porcelanit a pod.

3. Prírodné a umelé sklá

Prírodné sklá V šperkovej výrobe sa používajú okrem syntetických aj dva druhy prírodných skiel. Ide o látky, ktoré nemajú charakteristické vnútorné usporiadanie, pretože vznikli za extrémnych podmienok. Ich chemické zloženie odpovedá niektorým horninám. Je pre ne charakteristický vysoký obsah SiO2. Poznáme 2 druhy prírodných skiel: vulkanické a tektity

Umelé (syntetické) sklá

Sklo je anorganická látka, ktorá utuhla skôr než došlo ku kryštalizácií. Je to najčastejšie priezračný, bezfarebný alebo sfarbený krehký materiál s nízkou tepelnou a elektrickou vodivosťou. Na rozdiel od kryštalických látok má pomerne široký taviaci rozsah. V minulosti nebolo sklo lacným materiálom. Ako drahokamová ozdoba bolo používané v byzantských šperkoch. Výroba skla bola známa starým Egypťanom približne 1500 rokov pred n. l. Zo starého Egypta sa časom výroba skla dostala do Európy. Najskôr sa ujala v Grécku a v Ríme. Centrum výroby skla a jeho farebných druhov boli v 13. storočí Benátky. Z Benátok sa výroba farebných sklenených kompozícií postupne rozšírila ďalej.

4. Syntetizované látky (umelo vyrobené)

Označované sú tiež ako syntetické kamene. Ide o kryštalizované alebo rekryštalizované hmoty vyrobené človekom. Ich chemické složenie a štruktúra sa v niektorých prípadoch zhoduje s prírodnými materiálmi, napr. syntetický kremeň s prírodným kremeňom, syntetický korund s prírodným korundom. Syntetické kamene, ktoré analógie v prírode nemajú, sú synteticky vyrobené látky s novými názvami, napr. ako náhradu za diamant sa používa napr. pevná chemická zlúčenina ytriový granát, zirkónia, stronciumtitanát a ďalšie. Hodnota látok vyrobených umelou cestou je nižšia ako hodnota prírodných materiálov.

5. Organogénne látky

Možno predpokladať, že prvými ozdobami boli trofeje, zuby a pazúry zabitých zvierat. Ešte dnes existuje kategória loveckých šperkov: sú to zuby jeleňov a svíň zasadzované do drahých kovov. Chemické zloženie organických materiálov je skladbou chudobné (prevažne ide o zlúčeniny kyslíka, uhlíka), a preto je tiež škála organogénnych ozdobných materiálov pomerne užšia. Trochu násilne, ale logicky, sú tu okrem kremitých a karbonátových schránok niektorých organizmov (napr. korál), zaradené i materiály tzv. fosilizované, teda prekremenelé alebo pyritizované, neobsahujúce už žiadne organické stopy.

6. Umelé hmoty

sú vyrobené umelou cestou, nemajú analógie v prírode ani sa s prírodnými materiálmi nezhodujú. Používajú sa ako náhrady (najčastejšie koralov, jantáru, rohoviny). Sú to napr. bakelit, celuloid, plexisklo, polystyrén, bernit, kasein, polybern.

Na záver iba niekoľko poznámok:

a) Opracovávaný metrál musí byť čo najmenej porušiteľný. Spočiatku sa dával veľký dôraz na tvrdosť. Všeobecne totiž platí, že čím je tvrdší, tým je odolnejší. Mäkkšie materiály, aj keď sú krásne, do niektorých šperkov sa nehodia, po orátkom nosení strácajú ostrosť hrán a tým aj lesk a krásnu farbu.

b) Chemická odolnosť, predovšetkým odolnosť voči kyselinám a zásadám (lúhom), je v porovnaní s tvrdosťou menej dôležitá. Brúsený materiál väčšinou neprichádza do styku s chemickými činiteľmi, ak neberieme do úvahy dotyk s pokožkou a v obmedzenej miere aj pôsobenie chemických činiteľov z ovzdušia.

c) Pre hodnotenie je dôležitá aj vzácnosť výskytu v prírode.

d) Činiteľom určujúcim obľubu šperkových materiálov je aj móda, vymykajúca sa akýmkoľvek definíciám. Býva ovplyvňovaná striedaním farieb.

Ľudmila Illášová (SK) a Ivan Turnovec (CZ)